V chalúpke siedmich trpaslíkov sa svietilo. Vracali sme sa z trpasličej dediny. Nikto nechýbal, siedmi mužíčkovia cupitali po cestičke a v domčeku sa svieti! Nervózne sa na seba pozreli a pridali do kroku. Tušil som, čo sa deje. Prišla Snehulienka. Už je naozaj najvyšší čas utiecť! Kým som úporne rozmýšľal nad realizáciou úteku, trpaslíci zastali, zhrčili sa do klbka a niečo si vzrušene šepkali, iba špicaté čiapočky sa im natriasali pri svetle mesiaca. Zhodli sa na tom, že v domčeku sú určite piadimužíci. Už sa im to raz stalo, že ich piadimužíci prišli len tak „navštíviť“ a tentoraz to nemienili nechať len tak. Jeden z nich vytiahol kúsok papiera, malé pravítko, naslinil si ceruzku a začal kresliť plán, ako sa prikradnú k domčeku a chytia piadimužíkov do pasce. Aj keď som ich počúval len tak na pol ucha, pri slove „piadimužíci“ mi srdce poskočilo až ku krku. Piadimužíci! Čo keď sú to naozaj oni a nie Snehulienka? Možno sa mi ich podarí presvedčiť, aby ma poprášili svojim uťahovacím práškom a poslali naspäť domov! Začal som sa tváriť akčne a ponúkol sa trpaslíkom, že sa stanem členom ich prepadového komanda. Myslím, že sa celkom potešili. Strčili mi pod nos pokreslený papier a ceruzkou ukazovali, kde sa mám postaviť.

Prepad vlastného domčeka je celkom zábavná akcia, hlavne, keď musíte myslieť na to, že piadimužíci radi utekajú hore komínom. Keď trpaslíci s bojovým pokrikom vleteli do domčeka, traja cez komín, dvaja cez okno a dvaja cez dvere, Snehulienka sa musela poriadne vyľakať. Áno, nakoniec to bola Snehulienka, žiadni piadimužíci. Bola krásna ako z rozprávky a aj keď bola vystrašená, o chvíľočku sa už usmievala. Trpaslíci sa strašne červenali a cítili sa hlúpo, že takto vpadli do vlastného domčeka a rozhodli sa, že si ihneď napravia reputáciu. Zatvárili sa, že majú všetko pod kontrolou, ani sa len nespýtali, čo tam Snehulienka robí, vtlačili ma dovnútra domčeka a predstavili ma ako „toho merača trpaslíkov“. Potom prehlásili, že ich domček je pre Snehulienku a pre mňa príliš mal. a že musia roztlačiť domček. Hm, bol som naozaj zvedavý, ako to urobia. A oni sa do toho jednoducho pustili. Zvnútra sa opreli o steny a tlačili. Chvíľku sa nič nedialo, ale po pár sekundách domček zastenal a poslušne sa rozširoval. Iba oranžovo-biele kachličky na podlahe to akosi nepochopili a zanovito nezmenili svoju velkosť. Ostal z nich v strede domčeka smiešny štvorec. Čo s nimi? Trpaslíci sa na seba sprisahanecky pozreli a utekali do komory.

Nepochopil som poriadne, prečo to robia, ale nestihol som sa ich spýtať, pretože práve vtedy k nim pribehla vyplašená Snehulenka. „Poďte sa pozrieť, čo sa stalo s domčekom!“ „ No čo by sa stalo, roztlačil sa, nie?“ Ale ako sa ukázalo, domček to zjavne nezvládol v takej psychickej pohode, ako všetci očakávali. Chodby medzi jednotlivými izbami v domčeku zvláštne zmutovali. Domček mal pôvodne 5 miestností, poprepájaných chodbami tak, aby sa do každej miestnosti dalo nejako dostať. Po roztlačení však chodieb trochu pribudlo a rôzne sa križovali. Po chvíli zmäteného pobehovania po domčeku som si nakreslil náčrt, ako chodby spájali miestnosti. K jednotlivým chodbám som napísal, koľko krokov ktorá meria.

Ak si myslíte, že trpaslíci začali chodbu hneď rušiť, to ich ešte vôbec nepoznáte. Veď kto by si nechal ujsť takú dobrú príležitosť zahrať si skrývačky? Po skrývačkách sme všetci vyhladli a Snehulienka sa rozhodla uvariť nám polievku zo šantivých húb. Vyhnala nás do lesa, nech každý chytí aspoň 10 gramové šantivé huby, čo vôbec nebolo jednoduché, pretože huby sa nám skrývali a utekali, hrali sa s mesačným svetlom a vôbec, šantili s nami. Nakoniec sa každému podarilo niečo chytiť. Postavili sme sa do radu pred Snehulienku a odovzdávali jej náš úlovok.

Snehulienka nám uvarila znamenitú polievku, po ktorej sme všetci sladko zaspali.
Na druhý deň sa trpaslíci rozhodli predstaviť Snehulienku v trpasličej dedine. Prišli k vstupnej bráničke a akosi zariadili, aby sa tam za pár minút zhrčila celá dedinka. Až vtedy som si uvedomil, že trpaslíci rozprávajú troma rôznymi jazykmi. Pri ich meraní som si to vôbec nevšimol, pretože väčšina z nich zotrvávala v nedôverčivom mlčaní. Spýtal som sa na to Snilka, s ktorým som sa zoznámil už minule, a on mi hneď začal vysvetľovať:

Riešenia príkladov 2. série nám pošli najneskôr 13. marca 2005 (rozhodujúca je pečiatka pošty) na adresu

	PIKOMAT 7-9,
	P-MAT, n. o.
	P. O. Box 2
814 99	Bratislava 1

Riešenia nám vo vlastnom záujme pošli načas, pretože inak máme problémy s ich opravením. V prípade, že k nám nedorazia včas, nemusia byť vôbec opravené.

Tvoji opravovatelia :)

organizátor korešpondenčných seminárov

podporuje odborný rast organizátorov seminára